Niekoľko slov k tretej generácii

Foto: Pavel Dias, Osvětim-Birkenau, 1975

Čítať knihu Mikolaja Grynberga Na vině je Osvětim (IRENE, Praha 2022) je pre ľudí oboznámených s témou iba potvrdením známeho. Po prvé ide o potvrdenie empirického faktu o medzigeneračnom prenose traumy medzi generáciou rodičov, detí a vnúčat. Po druhé ide o potvrdenie faktu, že  generácia detí dostala zásah do svojich duší výraznejšie, ako ich rodičia (výsledky epigenetických výskumov tretej generácie ešte nie sú k dispozícii). Po tretie ide o potvrdenie faktu, že dopady na životy ľudí postihnutých traumou, a jej prenosom, sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného.

Autor je Poliak a kniha obsahuje rozhovory s druhou generáciou v USA, Izraeli, Poľsku… Ako jeden z preživších som sa pristavil pri výrokoch, ktoré vo mne rezonovali tým, že ich zdieľam. Napríklad:      Peter (narodený 1962), ktorý spisoval príbehy preživších pre Spielbergovu nadáciu v Poľsku, na otázku, čo ho najviac na tých rozhovoroch prekvapilo, odpovedá, že 99 % tých, čo dávali rozhovory na otázku „Bál si sa Nemcov?“, odpovedalo „Áno, ale Poliakov viac.“  Keby šlo o Slovákov… odpoveď by asi neznela inak.

Napísal som, že „dopady na životy ľudí postihnutých traumou, a jej prenosom, sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného“. Do tejto kategórie treba zahrnúť aj fakt, že deti preživších boli iba veľmi zriedka oboznámené  s príbehmi svojich rodičov, ktorí svoju bolesť sčasti vytesnili, alebo chceli „iba“ ušetriť svoje deti bolesti a strachu. Zväčša ich ani  nevychovávali ako Židov. Cestu k svojmu židovstvu nachádzala druhá  generácia postupne a neraz až v strednom a vyššom veku. A ešte jeden spoločný menovateľ – absencia „tradičnej“ rodiny. Hovorím o chýbajúcich, čiže vyvraždených,  prarodičoch a iných príbuzných.

Hľadal a nachádzal som pri čítaní Grynbergovej knihy sám seba, svojho zavraždeného otca, zavraždeného dedka, zavraždenú babku a ďalších a ďalších príbuzných, blízkych a blížnych. Hľadal som však aj riešenia traumy v sebe a v nás, ktorí sme prežili. Našiel som zase iba to, čo som vedel. Už citovaný Peter to povedal dosť presne:

Grynberg: Poznám ťa už nejaký čas a viem, že ovládaš streľbu zo samopalu.

Peter: Viem. A mám ešte niekoľko neštandardných zručností. Bojové umenia som začal trénovať vo svojich štrnástich rokoch.

G.: Prečo?

P.: Myslím, že značná časť týchto umení pomáha prežiť.

G.: Kedy?

P.: Keď je potrebné prežiť.

G.: Aby si mohol prežiť v pivnici?

P.: Preto, aby som nemusel sedieť v pivnici.

A napokon: sedím za stolom a súbežne s písaním tohto textu čítam spravodajstvo o ruskej agresii na Ukrajine. Je to genocída. Keď existuje nejaké univerzálne posolstvo holocaustu, genocídy na Ukrajine a inde, tak to je poznanie, že – obrazne povedané – prežiť v pivnici nie je život.

Pôvodná verzia textu bola napísaná pre slovenský Denník N. Publikoval som ju aj na svojom blogu a komunitnom FB

Fedor Gál